Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Je to naozaj veľmi príjemný pocit, počúvať tento album v predvečer tretieho koncertu PARADISE LOST na Slovensku. A pri spomienke na ich predchádzajúce, iba dva roky staré vystúpenie v Bratislave, je na mieste optimizmus, že aj zajtra im to po portugalských nádejach SINISTRO a amerických machroch PALLBEARER bude opäť hrať výnimočne a elegantne. Hoci, kto vie, pri yorkshirských veteránoch človek nikdy nevie. Zvlášť pri ich frontmanovi, všakže.
Tak či onak, štúdiovka sa opäť podarila na výbornú. V roku 2017 im ako keby všetko sedelo do karát. V dobrej spoločnosti najväčšieho nezávislého metalového vydavateľstva súčasnosti, s výborným producentom, ktorý nakopol švédskych GHOST na ceste za slávou a najmä v časoch, keď death/doomové retro zažíva pomerne silnú vlnu záujmu bradatých vinylových hipsterov v riflovkách s nášivkami.
PARADISE LOST tu znejú až prekvapujúco sviežo a šťavnato. Na to, aký prašivý, drevný hudobný žáner zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia vlastne produkujú. Zhodou veľmi príjemných až čarovných okolností hrá Medusa šokujúco moderne a dynamicky. A to aj v porovnaní s predchádzajúcou, tiež veľmi podarenou radovkou The Plague Within, ktorá bola viac natlakovanou a menej zvukovo vyšperkovanou nahrávkou.
Keď sa na začiatku siedmej minúty úvodnej masívnej parády Fearless Sky zlomí skladba vďaka úžasnému gitarovému riffu z pohrebne pomalého do príťažlivého stredného tempa, viete, že ste na správnej adrese. Ach áno, toto je presne ono. Takto sa to robí. Či už s logom CATHEDRAL, MY DYING BRIDE, ANATHEMA, alebo PARADISE LOST - toto sú presne tie magické momenty ostrovného doom metalu spred dvoch dekád, tej fascinujúcej odpovede na tvorbu otcov zakladateľov BLACK SABBATH starú ešte ďalších dvadsať rokov.
A dobré veci sa dejú aj ďalej, až do konca celého albumu. Je sympatické, že PARADISE LOST na turné k novému albumu striedajú setlisty, menia skladby, hrajú veľa nových vecí. To sa len tak nevidí. Hudba ich očividne baví. Pekne to vystihol Nick Holmes v jednom z aktuálnych rozhovorov - vychutnávajú si soundtrack k svojej mladosti, k časom, keď žili zo dňa na deň a nemali žiadne starosti. Ťažko si predstaviť lepšiu definíciu prapodstaty metalovej hudby.
Blood & Chaos je koncertná hitovka takmer rozmerov As I Die, v ničom nezaostávajú ťažoby ako The Longest Winter, No Passage For The Dead, titulná skladba, rovnako tak záverečná Until The Grave. Márnosť šedivá, tomu hovorím názvy doomových skladieb!
Holmes predvádza záhrobné vokály prvotriednych kvalít, prevládajú nad melodickým spevom už na druhom albume za sebou. Toto obdobie PARADISE LOST je naozaj veľmi záživné. A paradoxne, neudialo by sa, keby Angličania v minulosti neexperimentovali, neopúšťali sa v gothic či dokonca elektro pokusoch pred dvadsiatimi rokmi. Všetko malo zmysel, všetko sa napokon zúročilo.
A opäť je to celé o trvalej udržateľnosti našej obľúbenej hudby. Keď kapela, ktorá vás sprevádza v podstate celú vašu poslucháčsko-metalovú históriu nahrá takýto úžasný album, ťažko skrývať nadšenie. Veľká radosť, naozaj. Nech už je zajtrajší večer, vidíme sa v bratislavskom Randale.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.
Zajímavý vánek z neočekávaného směru se objevil u power/progmetalových DGM, Italové nabrali směr do progrockového pravěku a v kombinaci s jejich powermetalovou energií je z toho neuvěřitelně svěží výsledek. A vůbec to nezní jako hloupé retro. Bravo.